Okruh Slovinskom 18.4. - 22.4.2019

Nápad využiť veľkonočné sviatky na malý trip vo mne driemal už od februára. Voľba padla na Slovinsko.

Všetky mapy si môžete ľubovoľne približovať. Je to skutočná cesta, ktorú sme absolvovali. Na záznam trasy som použil mobilnú aplikáciu GPSLogger. Trasa nie je upravovaná, takže sú v nej aj prípadné chyby vzniknuté stratou GPS a samozrejme aj pohyb mimo auta .

Nápad využiť veľkonočné sviatky na malý trip vo mne driemal už od februára.

Mala to byť destinácia, ktorá nie je moc ďaleko a je tam krásne.

Voľba padla na Slovinsko. Bol som tam na krátkej pracovnej ceste v lete 2017. Mal som predstavu čo sa oplatí pozrieť a čo nie + naplánoval som aj nové miesta, ktoré som ešte neabsolvoval.

Počas príprav na cestu som zistil, že Slovinsko je plné vodopádov, jaskýň a nádhernej prírody. Náš kalendár sa rýchlo naplnil miestami, ktoré sme si chceli pozrieť.

18.4.2019 - 1. deň  Vodopád Rinka (SLO) a Ľubľana (SLO)

Ráno sme si nabalili veci do Kevina (VW Caddy) a vyrazili. Cesta po rakúskych diaľniciach ubehla veľmi rýchlo, žiadne prekvapenia nás nečakali. Dokonca aj počasie bolo krásne, slnečné, iba občas nejaký obláčik.

Po odbočení z diaľnice pri Griffene sme sa po chvíľke jazdy dostali do nádherných kopcov. Táto trasa smerom do Slovinska bola vlastne cesta stále do kopca, s mnohými zákrutami a nádhernými výhľadmi. Cesta na šírku jedného vozidla bola veľmi kľukatá, takže som mal radosť zo šoférovania. Nadšencom zákrut túto trasu určite vrelo odporúčam.

Na vrchole kopca nás čakal hraničný priechod Pavličevo sedlo. Samozrejme tu nikde nebolo ani nohy, žiadna kontrola, zdržovanie.

Celou cestou sme stretli iba jedno jediné auto v protismere.

Slovinská strana Pavličevovo sedla bola už len klesaním až k začiatku Logarskej doliny. Pri kaplnke Kristusa Kralja sme si urobili krátku prestávku, aby sme si mohli vychutnať túto krásu kopcov, zasnežených vrcholov a zelenej trávy. Samozrejme, že sme si odlovili aj kešku, ktorá sa viaže k tomuto miestu.

Podľa informácií od iných cestovateľov mali na tomto mieste vyberať vstupné do doliny pre osobné autá, ale asi ešte nebola sezóna, tak to bolo bezplatné.

Dolinou sme prechádzali cestou vedúcou popri viacerých chatách a hoteloch, ktorým práve skončila zimná sezóna.

Na konci cesty bola slučka - otočka, kde sa auta vracali na cestu naspäť. Tu bolo aj zopár bufetov, stánkov so suvenírmi a aj malé parkovisko pre autá.

K vodopádu Rinka to mohlo byť odhadom 15 minút pešej chôdze do mierneho kopca.

Okrem nás, tu v tomto čase bola len jedna dvojica, takže sme si mohli všetko poriadne poobzerať. Vodopád Rinka je druhým najvyšším vodopádom Slovinska. Jeho voda padá z výšky 105 m a ponúka nádherné výhlady spojené s okolitými horami Kamnických a Savinjských Álp. Voda dopadá do malého priezračného jazierka. V skale na pravej strane vodopádu sa nachádza Orlove hniezdo (drevená vyhliadka), kde bola pani, ktorá predávala suveníry a malé občerstvenie.

Pokúsili sme sa nájsť aj kešku, ktorá by tu mala byť schovaná, no ani po 15 minútach intenzívneho hľadania sme ju nenašli.

Vybrali sme sa teda späť k autu, smer hlavné mesto Ľubľana.

Celé zastavenie nám trvalo asi hodinku a prešli sme cca 2 km. GPX.

Na väčšej benzínovej pumpe sme si kúpili slovinskú diaľničnú nálepku, ktorá je však oproti našej aj rakúskej o trošku drahšia (15 EUR na 7 dní).

V Ľubľane som už bol, vedel som, že historické centrum mesta nie je moc veľké a hlavne, že na hrad je najlepšie sa pozerať zdola 😉. Hrad ako taký, pre mňa osobne nebol ničím zaujímavý. Jediným bonusom tohto hradu je výhľad na celé mesto. Samozrejme, každý sme iný, každému sa páči niečo iné, takže môžete s mojím názorom nesúhlasiť. Prejdite sa na hrad (prípadne sa vyvezte lanovkou) a posúďte sami. Možno to bude pre vás ten najkratší zážitok z hlavného mesta.

Po príchode do hlavného mesta sa nám podarilo zaparkovať celkom blízko centrálneho námestia a pešej zóny.

Poprechádzali sme sa po trojmostí (zaujímavé riešenie zvýšenia prejazdnosti už postaveného jedného mostu - pristavali ďalšie dva a napojili ich na jednu cestu na každej strane rieky), vypočuli sme si pouličného hráča na cimbal, navštívili trhy (už bez predajcov). Prešli sme sa cez Mesarsky most (je tu viac ako 10 000 zámkov "lásky" a zaujímavá možnosť pozerania do vôd rieky Ľubľanice - cez sklenené priehľadné pásy pod nohami), až k dračiemu mostu. Tento most má na svojich rohoch veľké sochy drakov. Je to jeden z prvých mostov v Európe postavených zo železobetónu s asfaltovou vozovkou, v dobe výstavby (okolo roku 1900) patril medzi najväčšie mosty. Drak je symbolom Ľubľany, takže väčšina upomienkových predmetov, ktoré sa tu v malých obchodíkoch na brehu rieky predávajú obsahuje dráčika 😉.

Keďže našim dobrým zvykom je, že v každej navštívenej krajine ochutnáme odlišnú chuť výrobkov od spoločnosti McDonald’s, neodolali sme ani tu. Zastavili sme sa v reštaurácií priamo na pešej zóne. Žiaľ naše obľúbené BIG TASTY nemali, tak sme vyskúšali lokálnu ponuku. Čo je zaujímavé, vstupné dvere do záchodov fungovali na kód, ktorý je vytlačený na bločku od nákupu 😉.

Cestou k autu na parkovisku sme ešte našli zopár kešiek, ktoré nám spríjemnili prechádzku po meste.

Celé zastavenie nám trvalo cca 1h a 45 minút a prešli sme 3,4 km. GPX

V čase, keď sme opúšťali hlavné mesto Ľubľanu sme očakávali veľké kolóny áut pretože bol štvrtok pred Veľkou nocou. Asi sme mali šťastie a naša cesta do mestečka Logatec bola úplne bez problémov. Priamo v centre tohto mestečka sa nachádzalo ubytovanie GOSTIŠČE JERŠIN, ktoré sa stalo našim prechodným domovom na nasledujúce 4 noci.

Najazdené: 571 km
Diaľničné:   9,20 Eur (A) + 15 Eur (SLO)
Parkovné :   1,00 Eur (Ľubľana)

19.4.2019 - 2. deň  Vodopád Savica (SLO), Bohinjské jazero (SLO), jazero Bled (SLO), tiesňava Vintgar (SLO)

Hneď ráno som sa rozhodol vybehnúť preskúmať centrum tohto malého mestečka. Na moje veľké počudovanie to tu žilo čulým ruchom, aj keď bol Veľkonočný piatok. Obchody boli otvorené, deti išli do školy. Dosť ma to prekvapilo.

Neďaleko hotela bol supermarket, no bol tu aj lokálny mäsiar, ktorý ponúkal svoje výrobky. Vo vedľajšej uličke sa nachádzala malá pekárnička, ktorá voňala široko ďaleko. Ani ja som neodolal a na raňajky nakúpil nejaké čerstvé drobnosti.

Po raňajkách sme nasadli do auta a vybrali sa po diaľnici smerom na mesto Bled. Očakávali sme sviatočný nával turistov, preto sme si vybrali ako prvú destináciu vodopád Savica. Cesta k vodopádu viedla okolo dvoch krásnych jazier. Prvým bolo jazero Bled, nad ktorým sa týči hrad a vo vode sa nachádza ostrov s kostolíkom. Druhým bolo menej známe Bohinjské jazero s nádhernou priehľadne čistou vodou.

Parkovisko nachádzajúce sa pri cestičke k vodopádu bolo poloprázdne. Potešili sme sa, že sa nebudeme musieť pretláčať pomedzi veľký dav turistov. Aj keď stretnutie s maďarsky a česky hovoriacimi okoloidúcimi bolo jasným dôkazom, v ktorých štátoch je voľný deň 😉.

Po cca 5 minútach chôdze od parkoviska sa nadchádzala pokladňa, kde sa za vstup na turistický chodník vedúci k vodopádu platilo.

Počas domácej prípravy som sa v niektorých blogoch dočítal, že môžeme očakávať šmykľavú cestu s "náročnejším výstupom". Preto sme si na prechádzku zobrali aj trekkingové palice. Tie nám však boli úplne zbytočné.

Celý chodník až k vodopádu je vybetónovaný a stúpania sú riešené schodmi. Asi vhodne investovali v minulosti vyzbierané peniaze na vstupnom  😉.

Cestou k vodopádu sa medzi stromami a na oddychových stanovištiach objavovali krásne výhľady na údolie spolu s Bohinjským jazerom a neďalekým kopcom Vogel, na ktorý vedie lanovka.

Na konci cesty, tesne pred vodopádom Savica sa nachádzal drevený altánok, kde turisti oddychovali a čakali v rade, aby si mohli spraviť fotku s vodopádom. Ten bol od chodníka oddelený mrežou, aby to tam návštevníci nezničili úplne, prípadne aby neskákali do vody 😉. Výška vodopádu je cca 78 m a padajúca voda sa rozdeľuje do dvoch ramien pripomínajúcich písmeno A.

Čakali sme, že na jar bude vo vodopádoch viac vody, no troška sme boli sklamaný. Aj včerajší vodopád Rinka aj vodopád Savica boli poloprázdne (vodoprázdne 😉).

Toto zastavenie nám trvalo cca 1 h a 30 minút a prešli sme cca 2,4 km. GPX

Vedľa Bohinjského jazera sa nachádza kemp Zlatorog Bohinj, kde sme si urobili malú prestávku. Na naše prekvapenie, tam bolo dosť camperov. Všetky pekné miesta pri vode už boli obsadené. Urobili sme zopár fotiek a vybrali sme sa k slávnejšiemu jazeru Bled.

Jazero Bled je krásne, ale podľa nás až moc komerčné. Parkoviská boli plné a veľa ľudí sa člnkovalo ku kostolíku na ostrove. Využil som svoje vedomosti a pocity z predchádzajúcej návštevy, preto sme výstup na hrad a aj cestu na ostrov vynechali. Do kostolíka a aj na hrad Bled sa platí vstupné. V kostolíku sa nachádza zvon prianí (moje prianie pri minulej návšteve sa ale nesplnilo, tak je ten zvon asi pokazený 😉).

K ďalšiemu dnešnému cieľu, tiesňave Vintgar sme sa vybrali popri západnom brehu. Tu sa nám naskytli prekrásne výhľady na jazero a okolie. Zopár fotiek, ktoré musí mať každý návštevník tejto oblasti, máme už aj mi.

Navigačný systém nás viedol uličkami (po ktorých som mal problém prejsť autom aj sám, nie to ešte sa vyhýbať protiidúcim autám) až k hlavnej ceste k tiesňave Vintgar. Tabuľa vedľa cesty jasne hovorila, že k tiesňave treba ísť do dedinky Podhom. Náš navigačný systém (WAZE) sa ale rozhodol, že nás privedie k druhému vstupu do tiesňavy nachádzajúcemu sa v dedinke Blejska Dobrava. Ako sme prechádzali cez dedinu, zbadali sme turistickú značku vedúcu k tiesňave. Dopravná značka pre autá išla ale iným smerom. Cesta skončila pri cintoríne veľkým parkoviskom. Pozreli sme si mapu a rozhodli sme sa vrátiť k turistickej ceste. Išli sme po nej až na koniec dediny a tam sme odstavili Kevina.

Turistická cestička pokračovala po schodíkoch strmo dole ... veľmi sa tešíme takýmto cestám, keďže vieme, že naspäť budeme musieť šliapať do kopca 😉.

Cestou sme minuli jeden dlhý obslužný tunel vedúci pod železničnou traťou, kde sa ukrývala celkom pekná keška.

Po čase sa pod nami začali objavovať budovy vstupu do tiesňavy. Veľmi sme sa potešili, že to vôbec nebolo tak ďaleko. No pri príchode k budovám sme našli tabuľu o tom, že tiesňava je uzavretá. (Obvykle je tiesňava otvorená od apríla do novembra každý deň, ale zrovna tento týždeň mali technickú prestávku a otvárali až na druhý deň.) V hlavnej budove práve montovali nové pokladne a bol tam čulí pracovný ruch. Vedľa nápisu o uzatvorení tiesňavy bol otvorený turniket. Opýtali sme sa, či je možné vojsť. Odpoveď bola, že kúsok áno, no potom sú tam aj tak ďalšie zatvorené dvere.

Prešli sme sa asi cca 200 metrov k týmto dverám. Urobili sme si predstavu o tiesňave a sile vody, ktorá ňou preteká. Cesta späť k autu vôbec nebola taká náročná ako sme sa obávali. Kúsok od miesta ,kde sme parkovali viedla cestička na lúku. Na tomto naozaj krásnom mieste, aj s výhľadom na zasnežené vrcholky kopcov sme sa rozhodli uvariť si obed. Počasie bolo ideálne. Poriadne sme si oddýchli, aj keď sme boli sklamaný zo zatvorenej tiesňavy, na ktorú sme sa veľmi tešili.

Cesta na ubytovanie prebehla veľmi rýchlo a v hlavách sme sa už pripravovali na ďalší deň.

Táto prechádzka nám trvala cca 50 minút a prešli sme približne 1,5 km s celkovým stúpaním 70 m. GPX

Najazdené: 257 km
Vstupné  :   8,50 Eur (Savica)

20.4.2019 - 3. deň Postojnská jama (SLO), Škocjanská jama (SLO) a Piran (SLO)

Dnešný deň sme museli vstávať trošku skôr, lebo už vopred sme cez internet kúpili lístky do najznámejšej slovinskej jaskyne Postojnská jama. Lístky sme objednávali cez oficiálnu stránku jaskyne hneď na prvý ranný vstup o 9:00 hodine. Cesta po diaľnici nám trvala iba pol hodinku, takže k pokladnici sme sa dostali už o 8:15. Túto ale otvárali až o 8:30, preto sme si sadli v blízkej reštaurácii a objednali si kávu a čaj. Po otvorení pokladní sme boli medzi prvými, čo bolo super. Museli sme zameniť internetový voucher za vstupenky. Dokúpili sme audio-sprievodcu v jedinom pre nás zrozumiteľnom jazyku - češtine, čo považujem za úplne super rozhodnutie.

Ešte jedna zaujímavosť: v celej jaskyni je dovolené fotografovanie (bez blesku) a bez zvláštneho poplatku pri pokladnici.

Po kontrole vstupeniek nás začali deliť do skupín. Prvá s audio-sprievodcom, druhá anglická, tretia slovinská atď. Zaujímavosťou bolo, že slovinská skupina sa zhromažďovala okolo tabuľky s označením SLOVENSKO. Naša skupina s audio-sprievodcom bola 7 členná, 2 Češi + 2 Maďari + my 3 😉

Ako prvá skupina sme nasadali do vláčika a následne za nami nasadali ďalšie skupiny. O chvíľku sa plný vláčik pohol a išiel s nami možno 10 minút v jaskyni. Míňali a obdivovali sme rôznu jaskynnú výzdobu. Boli sme ohromení tou krásou.

Vláčik sa pomaly zastavil a na pokyn nášho sprievodcu sme si v audio-sprievodcovi vybrali číslo stanovišťa, ktoré bolo na tabuľke a začal nás viesť osvetlenými chodbami. Ostatné skupiny museli zostať stáť a počúvať výklad svojho sprievodcu na jednom mieste. My sme boli v jaskyni prvý, nikto pred nami ani za nami, takže sme si nerušene vypočuli výklad, poobzerali sa a fotili čo sa nám páčilo. Nikoho sme nemuseli obiehať a ani čakať, kedy už nebudú ľudia v zábere 😉.

Táto jaskyňa je naozaj obrovská, pred koncom prehliadky je v nej aj "akvárium", v ktorom sa dá na vlastné oči vidieť zvieratko Jaskyniara vodného. Je to vlastne taký "mlok", ktorý je dokonale prispôsobený životu v tme. Toto malé zvieratko je aj symbolom tejto jaskyne. Počas čakania na vláčik, ktorý nás vyvezie zvnútra jaskyne je možnosť zakúpiť si upomienkové predmety v obrovskej hale s krásnou akustikou. Tu je možnosť navštíviť aj jaskynné toalety, čo sme aj po 1,5 hodinách v podzemí využili.

Cesta vláčikom k východu z jaskyne nám ubehla rýchlo. Každý si vychutnával pohlady na výzdobu, ktorú si cestou do jaskyne nevšimol, respektíve videl ju z druhej strany. Po vystúpení z vláčika sme mali možnosť pozrieť sa aj do rokliny, kde v hĺbke preteká jaskynná rieka. Z priestorov jaskyne sme sa dostali o cca 10:40 hodine. Vonku pred jaskyňou už bolo obrovské množstvo ľudí a parkoviská boli zaplnené autobusmi a aj autami z celej Európy.

TAKŽE MOJA RADA: Ak si chcete vychutnať atmosféru  jaskyne, tak odporúčam prvý vstup + audio-sprievodcu

Naša cesta pokračovala ďalej k Škocjanskej Jame, ktorá je vzdialená cca 35 km, takže za pol hodinku sme už kupovali vstupenky. Tu žiaľ audio-sprievodca k dispozícii nebol, tak sme si vybrali výklad sprievodcu v angličtine. V celej tejto jaskyni bolo zakázané fotografovať.

Táto jaskyňa je zaujímavá tým, že je zapísaná do svetového dedičstva UNESCO a je úplne iná ako Postojnska jama. Návštevníci si môžu vybrať medzi dvomi okruhmi. Počas príprav na cestu sme sa rozhodli pre trasu A, ktorá vlastne ukáže dve tváre tejto jaskyne. Prvá časť je s klasickou kvapľovou výzdobou a druhá časť je vlastne koryto rieky, ktoré v podzemí vytvorilo kaňon ...

Počkali sme do 12:00 hodiny, aby si našu obrovskú skupinu ľudí odviedli sprievodcovia cca 1 km ku vchodu do jaskyne.

Pri vchode si nás sprievodcovia rozdelili do rôznych jazykových skupín. Vznikli dve talianske, dve slovinské a dve anglické skupiny. Vstupovali sme do jaskyne v cca 5 minútových intervaloch. Keďže sme sa rozhodli ísť v poslednej skupine, tak sme mali čas a navštívili celkom pekné WC, ktoré tu bolo pri vchode. Cca o 12:40 hodine sme sa konečne dostali do podzemia.

Prvá časť jaskyne bola klasika, aké vidieť aj u nás, ale druhá časť bola ohromná ... Chodník bol doslova zapustený do skalnej steny vo výške niekoľko desiatok metrov nad jaskynnou riečkou. Na druhej strane jaskyne je vidieť kade niekedy viedli chodníky návštevníkov. Veľmi, veľmi zaujímavé 😉.

Nedokážem to ani opísať, treba si pozrieť aspoň fotky na Googli.

Po skončení návštevy podzemia je možnosť návratu do hlavnej budovy dvomi cestami: jedna je jednoduchá s lanovkou:

druhá je trošku náročnejšia, ale plná nádherných výhľadov do rokliny.  My sme si vybrali túto druhú cestu. Určite ju odporúčam. Chodník je vedený nádhernou prírodou a zaujímavými výhľadmi na jaskynnú riečku. Je zaujímavé sledovať a uvedomovať si akú silu má obyčajná malá riečka a čo dokáže voda za určité dlhé obdobie vytvoriť.

Naša návšteva jaskyne aj s vyhliadkovou prechádzkou trvala do 14:30 hodiny. To nás premohol už  hlad. Reštaurácia nachádzajúca sa priamo vo vstupnej budove nás zlákala svojou ponukou. Vybrali  sme si hamburger s pleskavicou ... mňam ... čo dodať ... Skoro som zabudol odfotiť, také to bolo dobré.

Mali sme ešte dostatok času a už žiadny plán, tak sme si vymysleli, že by sme sa mohli ísť pozrieť aj k slovinskému moru. Veľa sme čítali o prímorskom meste Piran, ktoré je od jaskyne vzdialené len cca 50 km. Tak bola naša voľba jednoznačne odsúhlasená. Ideme k moru.

Cesta ubehla rýchlo, na to, že bol veľkonočný víkend, tak až prekvapivo v pohode. WAZE nám ukazoval možnosť parkovania priamo v meste. Parkoviská boli podľa svetelných panelov plné, tak sme to otočili k parkovaciemu domu. Úplne v pohode sme zaparkovali a prešli sme sa až do centra (nebolo vôbec ďaleko), dýchali morský vzduch a počúvali šum mora.

Je to malé mestečko, s pekným námestím, kde ešte trhovníci predávali svoje výrobky. Nad námestím sa na kopčeku vyníma kostol so zvonicou z roku 1609. Na námestí sme si dali zmrzlinu a šup hore na vežu. Vstupné bolo 2 Eur na osobu. Zopár schodov sa podarilo rýchlo zdolať a ten výhlad na celé mesto bol neuveriteľný. Dokonca v diaľke bolo vidieť aj zámoček Miramare, kam sme sa chystali nasledujúci deň.

Priestoru na veži nebolo veľa, ale aj ja s mojim bruškom som sa zmestil 😉 No ak by tam bolo viac ako 10 ľudí, tak by už bol trošku problém s obchádzaním. Návštevu určite odporúčam.

Pod vežou, neďaleko kostola nás čakala jedna z kešiek, ktoré sa nám podarilo nájsť.

Ľudia tu posedávali v kaviarňach a v reštauráciách na brehu, užívali si slnečné lúče. Našlo sa síce aj zopár odvážlivcov čo vošli do vody, aj ja som ju vyskúšal, aspoň po členky ... bola ... ako to slušne povedať ... taká osviežujúca ...

Prechádzkou po pobreží sme sa pomaly presúvali k parkovaciemu domu, kde sme zaplatili za parkovné 10,10 Eur.

Náš okruh po mestečku Piran trval cca 2 hodiny 20 minút a prešli sme cca 4,3 km. GPX

Cesta nazad ubehla rýchlo a v hlavách sme už plánovali nasledujúci deň.

Najazdené: 206 km
Parkovné :  10,10 Eur (Piran)
Vstupné  :  72,20 Eur (Postojna) + 7 (audio-sprevodca) + 50 (Skocjan)  + 6 (Piran zvonica)

21.4.2019 - 4. deň Grotta Gigante (I), Miramare (I)

V dnešnú veľkonočnú nedeľu sme mali na pláne rýchlu zastávku pri hrade Predjama a návštevu Talianska, konkrétne jaskyne Grotta Gigante a zámku Miramare.

Hrad Predjama patrí k miestam, ktoré som navštívil počas mojej predchádzajúcej návštevy v Slovinsku, takže som rodinku informoval, čo nás tam môže čakať. Ešte pred začiatkom našej cesty sme sa zhodli, že nám stačí pohľad na hrad z vonku, ktorý je naozaj úchvatný. Hrad je vsadený do jaskyne v kopci. Interiér pre mňa nebol ničím zaujímavý, aj keď riešenie s jaskyňou dodávalo hradu osobitosť a nedobytnosť. Vodu zbierali v jaskyni a sústreďovali v nádržiach. Jaskyňa mala na druhej strane kopca aj druhý vchod, cez ktorý dokázali hrad zásobovať jedlom aj počas dlhého obliehania. Urobili sme par fotiek a vybrali sa na cestu do Talianska.

Cesta k jaskyni Grotta Gigante nebola moc dobre označená smerovými tabuľami. Navigačný systém WAZE nás priviedol bezpečne k hlavnému parkovisku, ktoré je však celkom malé a bolo plné. Takže sme sa rozhodli vrátiť cca 200 metrov k "náhradnému" parkovisku, ktoré bolo úplne super v tieni stromov.

Budova pri hlavnom parkovisku bola vlastne východom z jaskyne. Tak sme sa museli prejsť cca 300 m k budove nachádzajúcej sa pri vchode. Na lístky pred nami čakalo možno aj 20 ľudí a pomaly sa zbierali ďalší aj za nami. V budove pri vchode do jaskyne je aj speleologické múzeum, kde sa nachádza veľa zaujímavých speleologických exponátov.

Plánovaný vstup do jaskyne bol o 5 minút po zakúpení lístkov, tak sme si prehliadku múzea nechali na neskôr.

Ešte pred vstupom do jaskyne nás informovali, že musíme absolvovať 500 schodov dole a 500 schodov aj smerom hore. Ak niekomu robia schody problém, tak návštevu tejto jaskyne neodporúčam. Zaujímavosťou je, že fotenie v jaskyni je dovolené. Zakázané je ale cestou dole po schodoch z dôvodu aby ľudia nespadli a nezdržovali sa. Ale tomu sa aj tak nedá odolať 😉. Myslím, že nikto neodolá foteniu, keď zbadá ten priestor, z ktorého zostane užasnutý. Pochodili sme veľa jaskýň, ale toto je obrovský priestor (cca 167 m dlhý, 76 m široký a 98 m vysoký), ktorý nás naozaj dostal. Každého návštevníka zaujmú dve plastové vertikálne rúry v strede jaskyne. Z výkladu sme sa dozvedeli, že sa jedná o najväčší seizmograf, ktorý je vďaka stálej klíme veľmi presný. Dokážu ním zachytiť zemetrasenia až v Chile.

Táto jaskyňa je zapísaná v Guinnesovej knihe rekordov od roku 1995, ako najväčší turisticky navštevovaný jaskynný priestor. V roku 2010 bol tento rekord prekonaný francúzskou jaskyňou LaVerna. Po východe z jaskyne sme sa ešte vrátili do vstupnej budovy, aby sme si prezreli speleologické múzeum. Nachádzajú sa tu veľmi zaujímavé exponáty a pekne spracované informačné panely.

Celá návšteva tejto jaskyne aj s prehliadkou múzea nám trvala cca 2 h.

Ďalšou našou plánovanou zástavkou bol zámok Miramare.

Navigačný systém WAZE nás viedol priamo na parkovisko pri zámku, ale našťastie nás pri vstupe otočili, že je parkovisko plné. Museli sme sa vrátiť cca 2 km a zaparkovali sme na kraji cesty.

Krásna prechádzka po pobreží, slniečko svietilo, odvážlivci sa opaľovali, niektorí sa aj kúpali. Bola to ideálna prechádzka spojená s hľadaním kešiek až k zámku. Ako sme prechádzali po platenom parkovisku, kam nás navigačný systém posielal, tak sme boli veľmi radi, že bolo plné. Úzka cesta, auto na aute, ľudia sa motali po ceste, bŕŕŕ ...

Myslíme, že umiestnenie zámku priamo na brehu mora je super a okolie zámku a aj park je naozaj pekne upravené, ideálne na strávenie aj celého dňa.

Ľudí tu bolo dnes celkom veľa, tak sme si museli na vstupenky počkať cca 20 minút v rade. Celá prehliadka po zámku je individuálna. Audio-sprievodcu nemali v slovenčine a ani v češtine (podľa informácií, ktoré sme dostali pri kupovaní vstupeniek). Priamo v zámku sa každý mohol pohybovať sám a zostať v jednotlivých miestnostiach tak dlho ako chcel. Pri zaujímavých veciach boli tabuľky s podrobným popisom v angličtine a aj v nemčine.

Jednotlivé miestnosti sú naozaj veľmi pekné, zaujímavo zariadené, vyzdobené - takže návštevu zámku určite odporúčame.

Po prehliadke priestorov zámku sme sa vybrali na prechádzku po zámockom parku. V strede parku je malá kaviarnička s výhľadom na kvetinovú záhradu. V čase naše návštevy nádherne kvitol okrem iných rastlín aj ťahavý fialovo kvitnúci agát. Ten sa ťahal po stromoch do neuveriteľnej výšky a vytváral na stromoch nádherné kvetinové steny. Pokrýval aj veľké množstvo pergol tiahnucich sa ponad cestičky v parku. Posedeli sme chvíľku, poprechádzali sme sa a pomaly sme sa vybrali k autu, ktoré poslušne čakalo na nábreží tam, kde sme ho zaparkovali.

Celá prehliadka zámku a parku aj prechádzkou k autu nám trvala cca 4 hodiny.

Cesta späť do hotela ubiehala rýchlo, no každý všetci sme už mali v mysli, že na druhý deň sa náš výlet končí.

Najazdené: 183 km
Vstupné  :  32,00 (Grotta Gigante) + 26,00 Eur (Miramare) 

22.4.2019 - 5. deň Vodopád Boka (SLO), vodopád Virje (SLO), cesta cez Trent (SLO)

Veľkonočný pondelok sme začali prechádzkou po meste. Chceli sme ešte nájsť zopár kešiek, no nepodarilo sa nám. Zase sme našli otvorenú pekáreň, takže aj na Veľkú noc sme sa potešili čerstvým pečivom na raňajky 😉.

Pobalili sme sa do Kevina a vydali sa na cestu domov. Na pláne sme mali ešte zopár zastávok.

Vybrali sme sa najskôr cestou k vodopádu Boka. Ako sme prechádzali mestom Most na Soči, rozhodli sme sa zastaviť pri motoreste, hneď vedľa cesty. Rieka Soči tu vytvára veľkú vodnú plochu krásnej farby, v ktorej sa odráža obraz okolitých kopcov.

Je tu malé parkovisko aj motorest, ktorý bol počas našej zastávky plný motorkárov. Z neďalekého móla sa dá vybrať loďkou na vyhliadkovú plavbu výletnou loďou. Sme radi, že sme sa tu neplánovane zastavili. Určite by sa v týchto končinách dalo stráviť pár dní, no my sme už museli domov 😉.

Ďalšou, už plánovanou zastávkou bol vodopád Boka. Je to najvyšší vodopád v Slovinsku. Krásne ho vidieť aj od cesty. Zastavili sme na parkovisku a vydali sa pešo k vyhliadke. Je to pekná cca 15 minútová prechádzka, na konci s drevenou vyhliadkou. Podľa cestopisu, ktorý sme pred cestou čítali, sme vedeli, že smerom do kopca sa nachádza ešte ďalšia vyhliadka. Vybrali sme sa teda k nej do celkom strmého kopca. Bolo to dosť náročné, lebo skaly boli šmykľavé, ale ten výhľad stál za tú námahu. Pohlaď na celý vodopád a na druhej strane pohľad na celú dolinu, v ktorej sa "hadí" rieka bol na nezaplatenie ...

Cesta dole bola ešte o trošku náročnejšia. Všetko sa šmýkalo, ale zvládli sme ju bez ujmi na zdraví. Na parkovisku pri aute sa nachádzali aj lavičky, na ktorých sme si urobili piknik a posilnili sa na ďalšiu cestu.

Tato zástavka trvala cca 1 hodinu 30 minút, prešli sme 1,9 km s celkovým stúpaním 160 m. GPX

O kúsok ďalej sa nachádza vodopád Virje. Navigačný systém WAZE našiel cestu spoľahlivo. Parkovisko je dostatočne veľké, ale na naše prekvapenie tam bolo veľmi málo aut. Asi 5 😉. Vybrali sme sa teda cestičkou dole k vodopádu, ktorý bol počuť už z diaľky.

Vodopád môže byť naozaj nádherný, keď je veľa vody, no teraz to bolo také skromnejšie, ale veľmi pekné. Voda v jazierku pod vodopádom bola neskutočne priezračná, ale chladná. V čase našej návštevy tu boli dve odvážne devy v plavkách. Do vody sa im viac ako po kolená nechcelo. Dokonca ani ich pes nebol ochotný sa hodiť do tej studenej vody za loptičkou. Vieme si predstaviť, aké osviežujúce to môže byť v letných  horúčavách.

Strávili sme tu príjemnú hodinku a prešli cca 1,2 km.GPX

Na ďalšiu časť cesty sme sa veľmi tešili, lebo nás čakali serpentíny, ktoré máme radi. Cesta z mesta Bovec do Krajinskej Gory cez národný park Triglav.

Cestou hore nás čakalo 26 zákrut a potom cestou dole ďalších 24. Celkovo teda 50 zákrut označených číslom a nadmorskou výškou v akej sa nachádzajú. Samozrejme je tam tých zákrut oveľa viac, no označené sú tie najprudšie. Cestou sme stretli motorkárov, ktorí si takéto cesty určite užívajú.

Neskutočné výhľady nás nútili zastavovať sa na odpočívadlách a fotiť. Ale tá krása sa do objektívu zachytiť nedá ... to treba zažiť.

Keď sme vystúpali až na vrchol, vôbec nás neprekvapilo, že tu bol ešte sneh. Samozrejme nie na ceste, ta bola suchá, ale v blízkosti cesty ho bolo dosť aj na poriadnu guľovačku. Bolo tu aj neskutočne chladno.

Cestou dole sme sa zastavili pri Ruskej kaplnke, kde sme našli kešku venovanú tomuto miestu. Túto cestu stavali ruský zajatci ešte počas prvej svetovej vojny. Kaplnku postavili na pamiatku obetiam lavín, ktoré padli počas výstavby cesty.

24 zákrut smerom dole nás zaviedlo do mesta Krajinska gora, Pôvodne sme sa chceli zastaviť a odfotografovať sa pri jazere, ale keď sme videli to množstvo áut a ľudí, čo mali asi podobný úmysel osedlať kovového kozoroha, tak sme si to rýchlo rozmysleli. Išli sme kúsok ďalej, kde sme našli kešku venovanú svetovému poháru v lyžovaní. Tak sme sa ešte "kochali" výhľadom a o chvíľku pokračovali v ceste domov. Čakalo nás ešte veľa kilometrov.

Boli prekvapení, ako rýchlo sme sa dostali na rakúsku diaľnicu, kde sme využili odpočívadlo pri Wörthersee a dali si večeru. V rádiu hlásili dlhé kolóny v okolí Gratzu, no navigačný systém WAZE nás rovno nasmeroval na inú trasu, aby sme sa viachodinovému zdržaniu vyhli.

Domov sme dorazili šťastní a unavení tesne pred polnocou.

Najazdené : 615 km
Tankovanie:  92,32 Eur




Celkové štatistiky:
 
Najazdené : 1832 km
Tankovanie:  151,00 Eur
Diaľnica  :   24,20 Eur
Parkovné  :   11,10 Eur
Ubytovanie:  224,00 Eur (4 noci - 3 osoby)
Vstupné   :  201,70 Eur (3 osoby)