Veľká noc v Bosne a Hercegovine 13.4. - 19.4.2022

Pred dvomi rokmi (2020) sme si naplánovali veľkonočný výlet do Bosny a Hercegoviny a okolitých štátov, na ktorom sme chceli synovi s priateľkou ukázať krásne miesta, ktoré sme v roku 2017 už navštívili. Plán cesty bol pripravený, ubytovanie objednané, no z dôvodu príchodu prvej vlny COVIDu sme všetko museli zrušiť.

Teraz, keď sa opatrenia už uvoľnili, sme sa rozhodli oprášiť náš starý plán. Akoby „zázrakom“ aj po dvoch rokoch veľkonočné sviatky pripadli znovu na piatok a pondelok. To je ideálne, aby sme si nemuseli brať veľa dovolenky😊.

Čo sa však zmenilo za ten čas je náš Kevin, ktorý narástol z krátkeho VW Caddy na VW Caddy Maxi so 7 miestami na sedenie. Samozrejme zo synovej priateľky je už manželka a tým pribudli do rodiny aj svatovci, ktorí tiež obľubujú cestovanie.

Na jednom zo spoločných stretnutí skrsol v niekom nápad, že by sme mohli vytiahnuť zo šuplíka starý plán a ísť objavovať krásy štátov bývalej Juhoslávie. Pritom by sa mohlo využiť veľké auto, v ktorom sa pohodlne odvezieme aj všetci 6ti.

Po cca 6 týždňoch príprav a bookovania ubytovania (čo nie je pre 6 ľudí vôbec jednoduché) sme mali všetko pripravené.

13.04.2022 - 1. deň   Dakovo (CRO)

Dohoda znela, že v stredu po práci vypadneme z domu čím skôr, aby sme sa dostali do mesta Dakovo v „rozumnom“ čase. Vopred sme mali objednané ubytovanie cez Booking.com v hoteli „B&B Laguna“. Nakoniec sa nám podarilo všetkých usadiť do auta už o 15:15 hodine a vyrazili sme smerom na juh do Maďarska. Cesta cez krajinu lacnej nafty ubiehala rýchlo a za cca 5,5 hodiny sme sa priblížili k hraniciam s Chorvátskom. Napadlo nám, že by možno bolo fajn natankovať lacnú naftu na poslednej pumpe pred hraničným priechodom. Žiaľ, nafta sa im na tejto pumpe minula už pred 17 tou hodinou😊. Na hraniciach prebehlo všetko tak ako malo, čiže sme sa zdržali len minimálne (cca 10 minút). Do hotela sme dorazili tesne po 22:00 hodine, takže sme cestu zvládli za slušných 7 hodín.

Čašník v reštaurácii, ktorá bola súčasťou hotela, nám odovzdal kľúče od izieb a navigoval nás na vnútorné parkovisko hotela.

Hneď po ubytovaní sme sa ešte vybrali do centra mesta, ktoré bolo od hotela vzdialené len cca 200 metrov.

Zaujalo nás, že všetky fontány a historické budovy, ktoré sme cestou videli boli osvetlené. Teda skoro všetky. Najväčšou dominantou mesta je katedrála sv. Petra na centrálnom námestí. V rokoch 1866 – 1882 ju tu nechal postaviť biskup Josip Juraj Strossmayer. Pohľad na ňu za tmy, bol úchvatný. Ani sa nečudujeme, že ho neosvetlili, však jeho zvonice dosahujú výšku 84 m.

Trošku sme sa ešte poprechádzali a unavení po dlhej ceste sme padli do postelí.

Parkovacie súradnice : 45,308360°, 18,406880°

Najazdené :  448 km
Diaľnica  :   10,48 Eur
Ubytovanie:  114,00 Eur (B&B Laguna)

14.04.2022 - 2. deň   Mostar (BIH), Vodopád Kravica (BIH)

Noc bola krátka a hneď prišlo ráno. Čakali nás raňajky, ktorých bolo tak akurát, ani veľa ani málo. Následne sme sa rozhodli, že sa pred ďalšou cestou pôjdeme opätovne pozrieť do centra a na katedrálu sv. Petra.

Za slnečného dňa sme videli jeho obrovské rozmery a dominantnosť.

Podarilo sa nám pozrieť aj dovnútra na výzdobu, ktorá je naozaj úchvatná ...

O výške veží tejto katedrály sme sa presvedčili aj cestou domov, keď sme z neďalekej diaľnice videli až do Dakova na katedrálu.

Do Bosny a Hercegoviny to je z Dakova už len asi 30 km. Na hraniciach sme sa zase zdržali približne 10 minút. BiH bola jedinou krajinou na našom výlete, kde sme potrebovali COVID-PASS.

Prvou našou zastávkou v rámci BiH bolo mesto Samac. Tu sme mali naplánovanú zastávku len z dôvodu návštevy bankomatu. Zároveň sme chceli kúpiť u lokálneho mobilného operátora dátovú kartu. BiH nie je v EU, preto využívanie dát od slovenských operátorov je naozaj drahé. Našťastie lokálny operátori o tom vedia a predávajú 15 GB kartu za 10 EUR s platnosťou 30 dní.

Nakoniec sme kúpili 30 GB kartu za 20 EUR, ktoré sme v aute dali zdieľať a tým sme trošku ušetrili.

Čakala nás ešte 330 km dlhá cesta do Mostaru. Diaľnic v BiH nie je veľa, aj keď už ich výstavba je viditeľná hlavne v okolí Sarajeva. Využili sme aj tie časti diaľnice, ktoré sú platené. Úhrada sa uskutočňuje pomocou mýtnych brán.

Do Mostaru sme dorazili o 16tej hodine. Vedeli sme, že sa dá zadarmo zaparkovať pri kostole v blízkosti známeho oblúkového mostu, tak sme to mali o trošku jednoduchšie 😊.

Boli sme tu v lete 2017 a vtedy sa v týchto starých uličkách nedalo pomaly pohnúť. Teraz boli uličky skoro prázdne, tak sme si mohli atmosféru centra plnú obchodíkov a predajcov vychutnať dosýta.

Dokonca na moste boli prítomní aj skokani do vody a pýtali od prizerajúcich sa „všimné“ za svoj výkon.

Bol to skutočný zážitok mať možnosť urobiť si fotku legendárneho mostu ponad rieku Neretvu s minimom ľudí.

Pôvodný most bol postavený v roku 1566 a spájal oba brehy až do roku 1993, kedy ho počas neslávnej bosniackej vojny chorvátsky vojaci vyhodili do vzduchu. Obnoviť most sa podarilo až v roku 2004 a to tak, že pri tom použili všetky pôvodné kvádre. Zároveň boli dodržané aj všetky historické postupy výstavby. Poškodené kvádre boli nahradené síce novými, no vyťažili ich na miestach odkiaľ pochádzali aj pôvodné.

Vďaka týmto stavebným postupom mohol byť tento most zaradený na zoznam historického dedičstva UNESCO.

Na nezmyselnú vojnu upozorňujú turistov aj malé pamätníčky, ktoré sa nachádzajú na viacerých miestach v meste.

Poprechádzali sme sa po centre, nakúpili suveníry, ochutnali lokálnu zmrzlinu a pomaly sme sa vrátili ak autu aby sme pokračovali v dnešnom pláne - navštíviť aj vodopády Kravica.

Z Mostaru sú vodopády vzdialené necelých 40 km, čo sme zvládli za menej než hodinu. O 18:20 sme už zastavili na oficiálnom parkovisku, ešte pred „plateným“ vchodom do areálu. Na naše prekvapenie sa vstupné už nevyberalo (20 km na osobu = cca 10 Eur) a ako sme neskôr zistili, tak bola možnosť ísť do areálu aj autom na nižšie položené parkovisko. Všetky stánky so suvenírmi boli už zatvorené, ale pri jednom boli voľne dostupné magnetky a kovová pokladnička, ktorá bola pripevnená na drevenej konštrukcii stánku. Dobrý nápad ... aspoň máme magnetku. Už prvý pohľad na vodopády Kravica od parkoviska bol úchvatný.

Po krátkom cca 500 m postupnom klesaní sme sa dostali do blízkosti vodopádov. Keď sme tu boli v roku 2017, vody v rieke bolo menej a ľudí zase viac. Ľudia boli všade, vo vode, pod vodopádom, v reštauráciách. Tentoraz zase nebol problém urobiť krásne fotky vodopádu bez ľudí.

Vodopády Kravica nie sú ešte tak známe ako Plitvické jazerá alebo vodopády v národnom parku Krka. Rieka Trebižat tu vytvorila nádherné miesto, kde voda padá v 120 m šírke z výšky až 27 m. Tým, že sme tu boli v jarnom období, tak rieka mala veľa vody a vodopády aj jazero boli úchvatné.

Po povinnom fotení a bláznení sa v ľadovej vode, do ktorej sme sa poniektorí vybrali až po kolená, sme museli opäť vyšliapať do kopca na parkovisko.

Ďalšie ubytovanie sme mali dohodnuté v meste Trebinje, ktoré bolo od vodopádov vzdialené ešte asi 120 km.

Na ceste sme žiaľ narazili na viacero kamiónov, ktoré sa na nám neznámych cestách nedali predbehnúť. Tak sa nám cesta natiahla na vyše 2,5 hodiny. Našťastie s majiteľom ubytovania „Apartment Trebinje“, ktoré sme mali rezervované cez booking.com, nebol problém počas cesty komunikovať v angličtine, tak na nás počkali. O 21:45 hodine sme sa konečne ubytovali.

Dnešok bol naozaj náročný, tak sme sa dohodli, že nasledujúci deň si dáme taký „oddychový“.

Parkovacie súradnice : 42,710560°, 18,334430°

Najazdené :  526 km
Diaľnica  :    4,90 Eur
Tankovanie:   73,18 Eur - 42,65 l
Ubytovanie:  220,00 Eur (Apartment Trebinje)

15.04.2022 - 3. deň   Trebinje (BIH)

Ubytovaní sme boli v 3 pekných apartmánoch v apartmánovom dome vo veľmi pokojnej časti mesta, vzdialenej len asi 300 m od centra. Každý apartmán bol vybavený malou kuchynkou a všetkým potrebným na náš pobyt.

Na spoločnej terase sme si vybalili prinesený proviant a dopriali si kráľovské raňajky 😊.

Dnes sme vlastne ani plán nemali. Chceli sme si hlavne po dlhej ceste oddýchnuť. V rámci oddychu sme sa vybrali na prehliadku tohto historického mestečka, ktoré je obklopené kopcami. Na kopci nazývanom Crkvina sa nachádza tzv. Hercegovačka Gračanica - nový kostol, ktorý sme videli celou cestou do centra. Jeho návštevu sme si však nechali až na poobedie.

Na malom námestíčku v centre mesta, obklopenom starými budovami, sme sa cítili ako v nejakom letovisku pri Jadranskom mori. Úzke uličky rozbiehajúce sa do všetkých strán boli lemované budovami z bieleho kameňa. Dýchali na nás históriu tohto mestečka. Na centrálnom námestí boli akurát trhy s lokálnymi výrobkami a dookola boli reštaurácie s posedávajúcimi zákazníkmi. Turistov tu však bolo málo – teda nedá sa to porovnať s pobrežím, keďže more tu nie je 😊.

V turisticko-informačnom centre sme si vypýtali mapky centra a vybrali sa do starého mesta, ktoré je obohnané hradbami.

Cez západnú bránu sme sa dostali na ďalšie námestíčko, kde rôzny predajcovia opäť lákali turistov aby práve u nich minuli svoje konvertibilné marky.

Staré mesto je naozaj malé, preto sme ho prebehli za pár minút. Potom sme sa vybrali proti prúdu rieky Trejebišnice k starému tureckému mostu. Na obidvoch stranách rieky boli vybudované krásne oddychové priestory na relaxáciu.

Jedná sa vlastne o Arslanagićov most, ktorý bol postavený v 16. storočí podobným štýlom ako známy most vo Višegrade. Tento most je zaujímavý aj tým, že hoci prežil bombardovanie počas druhej svetovej vojny, tak neprežil výstavbu priehrady v 60. rokoch 20. storočia. Na toto svoje súčasné miesto bol iba presunutý. Dodnes sú viditeľné čísla na jednotlivých kamenných blokoch, z ktorých je poskladaný.

Z centra mesta k tomuto mostu je to asi 20 minút svižnej chôdze. Škoda, že takýto krásny most nie je bližšie k centru.

V blízkosti mosta sme obdivovali aj jednu historickú technickú zaujímavosť. Jedná sa o hnacie koleso vo vode, ktoré funguje ako čerpadlo na vodu. Túto dômyselným tvarom lopatiek dopravuje do určitej výšky nad hladinu, ktorá potom ďalej slúži napríklad na závlahu. Ako sme neskôr zistili, v okolitých dedinách sa bežne používa aj v súčasnosti.

Prešli sme sa po moste na druhú stranu rieky a vychádzkovým krokom sme sa vrátili do centra mesta. V jednej z uličiek historického centra sme si vyhliadli maličkú reštauráciu na neskorší obed.

Domáca pani sa veľmi potešila „zahraničným“ turistom a bola pripravená splniť nám všetko, čo si len zažiadame 😊.

Polievka, hlavné jedlo ale aj dezert boli fantastické. Ešte teraz pri písaní sa nám zbiehajú slinky, aké to bolo fantastické, všetko domácky pripravené a dokonca za veľmi rozumný peniaz.

Dobre najedený sme sa ešte vybrali na prechádzku po mestskom parku, ktorý bol plný rôznej zelene a stromov.

Trebinje je malé mesto ale s „veľkým srdcom“ 😊.

Ďalej sme už ale nevládali. Boli sme najedený až po okraj a unavený ešte asi z cesty, že sme sa ledva doplazili do apartmánov. Poobedná siesta bola jednoducho povinná 😊.

Podvečer, keď sme sa všetci pobudili, padol návrh absolvovať ešte cestu na kopec ku kostolu Hercegovačka Gračanica (samozrejme autom 😊). Bolo tesne po 18tej hodine, keď sme zaparkovali na veľkom parkovisku pred kostolom. Výhľady z kopca na celé mesto boli nádherné.

O takomto čase tu už veľa turistov nebolo, tak sa nám zase podarilo urobiť zábery kostola bez ľudí 😊.

Kostol je vlastne skoro nový. Bol postavený v roku 2000, takže v porovnaní s ostatnými pamiatkami ešte voňal novotou 😊. Nachádza sa tu aj reštaurácia a malé mini zoo, takže sa sem chodia "venčiť" aj rodinky s deťmi.

Najväčší zážitok dnešného dňa nás však ešte len čakal. Návšteva supermarketu.

Len sme sa obzerali a neverili vlastným očiam. Nie, že by tu mali tovar, ktorý u nás nepoznáme, ale mali tu ceny, ktoré si pamätáme u nás spred 10 rokov. Od alkoholu až po drogériu sa tu oplatí kúpiť skoro všetko.

Už sme nakladali veci do košíka, no nakoniec sme sa rozhodli, že zastávka v supermarkete bude ešte povinná pred odchodom domov a využijeme asi každý voľný úložný priestor, čo ešte v aute zostane.

Parkovacie súradnice : 42,710560°, 18,334430°

Najazdené :  10 km

16.04.2022 - 4. deň   Mauzóleum Njegosa (MNO), Kotor (MNO)

Dnešné ráno nám začalo podobne ako to včerajšie, bohaté spoločné raňajky, káva, čaj. No dnes sme sa trošku aj ponáhľali pretože nás čakali ďalšie kilometre strávené v aute.

Mali sme naplánovanú návštevu Mauzólea Njegosa a historického mesta Kotor.

K hraničnému priechodu Klubuk - Ilino Brdo to bolo od nášho ubytovania iba nejakých 22 km. Krásna príroda a výhľady na všetky strany boli dobrým štartom do dnešného dňa. No prekvapilo nás prevýšenie, ktoré sme museli zvládnuť. Hraničný priechod medzi Bosnou a Hercegovinou a susednou Čiernou horou sa nachádza v nadmorskej výške 1000 m n.m. Kontroly boli na obidvoch stranách hranice len formálne, takže sme sa moc nezdržiavali. Našťastie ... však už bolo pomaly 12:00 hodín 😊.

V Čiernej hore moc diaľnic nie je, takže sme sa posúvali krajinou a sledovali z okien auta okolie. Väčšina osadenstva Kevina bola v Montenegro prvý krát.

Dokonca nás navigačný systém previedol aj hlavným mestom Podgorica. Našťastie tu neboli žiadne zápchy, asi preto, že bol víkend 😊.

V meste Cetinje sme mali „povinnú“ zastávku na čerpacej stanici. Už odtiaľto bol krásny výhľad na vrchol kopca Jezerski Vrh kam sme mali namierené.

Za mestom už zase začalo stúpanie a veľmi veľa zákrut. Zrazu sme sa ocitli v národnom parku Lovčen. Na poslednom úseku cesty, tesne pod vrcholom bolo potrebné zaplatiť vstupné do národného parku 2 eurá na osobu.

Už len pár zákrut a čakalo nás ďalšie prekvapenie: Sneh vedľa cesty, celkom prekvapivé množstvo snehu 😊.

Keďže niektorí sme tu už raz boli, tak sme vedeli, že hore pri vstupe k mauzóleu miesto na parkovanie asi nebude. Je tu síce vybudované malé parkovisko, no návštevníkov je neporovnateľne viac. Preto sme sa rozhodli odstaviť auto v poslednej zákrute. A veru urobili sme dobre, parkovisko bolo plné a autá stojace na kraji cesty sa s prechádzajúcimi autami dali obísť len s veľkými ťažkosťami.

Čo sa však zmenilo od našej poslednej návštevy bolo vyberanie vstupného 5 eur na osobu.

už po prvej dávke schodov hneď na začiatku tunela pre peších. Tých schodov je tu celkovo 461 😊.

Keď sme tu boli v roku 2017 tak sa vstupné platilo len na vstup priamo do mauzólea.

Čo sa však nezmenilo boli nádherné výhľady z tohto miesta.

Nie nadarmo si čiernohorský ľud vybral ako miesto posledného odpočinku pre svojho básnika a filozofa Petra Petrovića Njegoša na vrchu Jezerski vrh (druhý najvyšší vrch v pohorí Lovčen). Sám Njegoš nechcel byť pochovaný na najvyššom vrchu, pretože predpokladal, že v Čiernej hore bude ešte niekto významnejší ako on. Mauzóleum sa podarilo otvoriť v roku 1974. V tom období to bolo najvyššie položené mauzóleum na zemi (1657 m n.m.).

V interiéri sa nachádza aj 3,75 m vysoká socha Njegoša, nad ktorým je orol s roztiahnutými krídlami ako symbol slobody (národný symbol Čiernej hory).

V exteriéri sa „nachádza“ 😊 360 stupňový výhľad. Pri dobrých poveternostných podmienkach, je podľa dostupných informácií, dovidieť až na talianske pobrežie. Nám stačil pohľad na krásne pohorie a v diaľke pohľad na Kotorský záliv.

Každému, kto sa bude túlať po Čiernej hore, odporúčame zastávku na tomto bezpochyby úchvatnom mieste.

Nás už čakala cesta dole do Kotoru po ceste s označením R-1. Táto cesta so svojimi očíslovanými zákrutami (je ich celkovo 25) je rajom pre motoristov a motorkárov. Na jednej strane výhľad na Kotorský záliv a na druhej strane na národný park Lovčen, tá panorám je nezabudnuteľná.

Samozrejme aj my sme sa museli zastaviť a pokúsiť sa dostať do fotoaparátu čo najviac tej krásy 😊.

Netrvalo nám to ani hodinu a už sme parkovali na platenom parkovisku v centre Kotora.

Neskorý obed sme si vybavili v malom streedfoode v bočnej uličke. Typ na túto "reštauráciu" sme dostali od Slovákov, ktorých sme stretli pri parkovisku. Piekli tu aj vlastný chlebík, ktorý podávali ku všetkému 😊.

Prejedení sme sa pomaly presúvali do historického centra.

Podľa rôznych médií patrí mesto Kotor medzi historicky najzachovalejšie v Čiernej hore a možno aj na celom Jadrane. Je to hlavne vďaka jeho polohe v Kotorskom zálive. O tomto tvrdení sme sa mohli presvedčiť na vlastné oči. Poprechádzali sme sa po historickom centre, urobili fotky všetkého možného aj nemožného, dali si zmrzlinu a aj cukrovú vatu. Naplno sme si užívali atmosféru tohto miesta. Určite tu teraz bolo menej turistov ako počas hlavnej letnej sezóny.

Čas tu rýchlo bežal a my sme mali pred sebou ešte spiatočnú cestu do Trebinje. Samozrejme sme však museli využiť, že sme pri mori a namočiť si v ňom aspoň nohy 😊. More bolo také akurát, osviežujúce , brr.😊. Prechod do Bosny a Hecegoviny bol opäť bezproblémový, ale aj teraz chceli vidieť aj naše COVID pasy.

V Trebinje sme si to namierili rovno do supermarketu, aby sme sa opäť pokochali tými super cenami a rozmysleli si, čo vlastne chceme nakúpiť a aké darčeky priniesť domov 😊 alkohol bol jasná voľba.

Dnes sme opäť najazdili pár desiatok kilometrov, ale zážitky stáli za to. Tešili sme sa už do postele, lebo na  ďalší deň nás už čakala návšteva Dubrovníka, jedného z „vrcholov“ nášho Veľkonočného programu.

Parkovacie súradnice : 42,710560°, 18,334430°

Najazdené :  270 km
Parkované :    2,40 Eur
Vstupné   :   12,00 Eur (NP Lovcen), 30 Eur (Njegos)

17.04.2022 - 5. deň   Dubrovník (CRO), Arboretum Trsteno (CRO)

Toto ráno sa nezačalo podobne ako tie predchádzajúce. Raňajky sme však museli absolvovať na izbách, lebo na našej terase veľmi fúkalo. Nedali sme sa však odradiť a nasadli sme do auta na cestu smerom do Chorvátska. Na hraničnom prechode nám trvalo vybavenie len chvíľku, lebo do Chorvátska sa už našťastie nevyžadovali žiadne COVID opatrenia. Colníci mali len problém, prečo im ako šofér podávam 6 preukazov, pretože predpokladali, že naše auto je len 5 miestne 😊.

Vietor fúkal stále, ale naše autíčko nás bezpečne doviezlo nad Dubrovník. Bolo to miesto ležiace nad mestom odkiaľ je nádherný výhľad na celú panorámu tejto časti Jadranu. Z mesta sa sem dá dostať priamo aj lanovkou, no v tomto vetre by sme to neriskovali. Boli sme prekvapení, že premávala aj napriek tomuto vetru.

Celé staré mesto sme mali ako na dlani a už sme sa tešili, kedy odtiaľto odídeme, lebo nám skoro odfúklo príčesky 😊.

Dnes bol síce veľkonočný pondelok, no áut v meste bolo ako pred Vianocami pri nákupnom centre.

Mali sme však veľké šťastie a našli sme si voľné miesto na platenom parkovisku hneď pri hlavnej vstupnej bráne do hradieb. Páčili sa nám aj citrónovníky, ktoré tu boli. Zaujímavé bolo, že mali súčasne zrelé plody, ktoré padali na zem ako aj zelené plody a zároveň aj rozkvitnuté kvety. Pre nás nepoznané.

Prešli sme cez bránu Pile z roku 1397 a cez hradby vybudované v čase od 8. do 17. storočia, ktoré celé toto centrum mesta obklopujú. Pre krátkosť času sme sa na prehliadku  hradieb nevybrali. Rozhodli sme sa preto, že si prebehneme hlavné „turistické atrakcie“ a aspoň zistíme, či je ten Dubrovník naozaj taký, ako sa o ňom hovorí.

Ako prvá nás privítala Veľká Onofiová fontána z roku 1440. Táto fontána bola súčasťou aquaduktu, ktorý privádzal vodu z 11,7 km vzdialeného mesta Sumet, aby bola v Dubrovníku zabezpečená pitná voda. Fontána mala po obvode 16 kamenných masiek, z ktorých vytekala voda.

Ďalej sme pokračovali po promenáde Stradun. Je to 300 metrov dlhá dláždená ulica, ktorá sa tiahne od brány Pile po bránu Ploče a nachádza sa tu mnoho historických pamiatok a samozrejme aj najviac turistov.

Práve na tejto promenáde sa nachádza aj najviac obchodíkov, kde je možné nakúpiť si všelijaké drobnosti na pamiatku. Z nej vedú aj rôzne iné krásne uličky, v ktorých je stále čo objavovať.

Na konci promenády sa nachádza námestie Luza, na ktorom sa nachádzajú ďalšie zaujímavosti, napríklad Rolandov stĺp z 15. storočia (v čase našej návštevy bol v rekonštrukcii), Sponza zo 16. storočia, kde sa v súčasnosti nachádza Dubrovnícky archív, kostol Sv. Blažeja z 18. storočia a samozrejme 31 m vysoká zvonica, ktorú vidieť už z diaľky.

V tomto starom centre Dubrovníka na nás dýchala história z každej strany. Ani sme si nestíhali všetko popozerať, pofotiť. Už s určitosťou vieme, že do Dubrovníka sa musíme ešte raz vrátiť a stráviť tu viac času. Ale samozrejme sme si nemohli nechať ujsť návštevu najznámejších schodov v Dubrovníku.

Jedná sa o „Jezuitské schody“, ktoré sú elegantným barokovým schodiskom vedúcim k Jezuitskému chrámu. Tieto schody sa ale preslávili hlavne v seriály Hry o tróny, takže k nim každoročne prichádzajú návštevníci z celého sveta. Dokonca sa v Dubrovníku môžete zúčastniť „Game of Thrones Tour“, kde vás sprievodcovia prevedú po najznámejších miestach z nakrúcania.

Schody nás priviedli priamo pred kostol sv. Ignáca z roku 1729, ktorý patrí k tomu „najmladšiemu“ čo Dubrovník v centre ponúka.

Po prehliadke kostola sme sa vybrali smerom k autu. Aj to nám chvíľu trvalo, pretože spleť cestičiek nás vždy zaviedla na nejaké iné zaujímavé miesto. Samozrejme sme sa nechali zlákať a ochutnali sme aj miestnu balkánsku zmrzlinu 😊, bola naozaj mňam 😊.

Z parkoviska sme odchádzali po 13 tej hodine, aby sme stihli ešte navštíviť blízke arborétum, ktoré je svojím umiestnením veľmi zaujímavé.

Cesta z centra Dubrovníka do obce Trsteno nám trvala cca 25 minút. Ako sme vchádzali na parkovisko zaujali nás dva obrovské platany, ktoré majú okolo 500 rokov a svojimi rozmermi ako aj vekom patria k európskym unikátom. Väčší z nich má obvod pri zemi asi 11 metrov. Taký obrovský strom sme ešte asi nevideli ... Jeden z konárov má dokonca aj betónovú podperu ...

Vstup do arboréta bol samozrejme spoplatnený 70 KUN (cca 10 EUR) a dostali sme aj malú mapku s plánom arboréta aby sme sa nestratili 😊.

A prečo vlastne je toto arborétum také unikátne? Pretože sa nachádza na brehu mora a zároveň je tu aj zdroj sladkej vody, ktorú všetky rastliny potrebujú. Toto využila rodina Gučiovcov, ktorý tu cca pred 500 rokmi zasadili prvé exotické dreviny. Postupne postavili akvadukt, jazierka ako aj fontánu.

Ako v každom arboréte tak aj v tomto boli jednotlivé dreviny a rastliny označené príslušnými štítkami s informáciami.

Poprechádzali sme sa, poprezerali si rôzne rastliny a dreviny a našli sme aj spomínaný akvadukt,

aj fontánu,

aj výhľad na more.

Neskôr sme si trošku poblúdili v bludisku.

Strávili sme tu cca 1 hodinu, popozerali všetko čo sa dalo. Zhodnotili sme to všetci spoločne, že sme odchádzali sme trošku sklamaní. Možno to bolo komornejším počasím, začínajúcou jarou alebo len sme mali asi veľké očakávania.

Ale ak budete niekde na blízku a nebudete chcieť sedieť len na pláži, môže byť návšteva tohto arboréta malým spestrením vašej dovolenky.

Vybrali sme sa teda pomaly späť do Trebinje a cestou sme pozerali, kde by sme sa mohli ešte najesť. Keďže bol sviatok a obdobie mimo sezónny, tak sme v tejto časti Chorvátska nenašli žiadnu, pre nás zaujímavú, reštauráciu otvorenú. Preto sme pokračovali v našej ceste do Bosny a Hercegoviny. Na hraniciach zase chceli vidieť naše COVID pasy, ale všetko prebehlo hladko, takže sme sa zdržali možno 5 minút. Už sme to mali nacvičené, kde ich v telefónoch hľadať 😊.

Kúsok za hranicami sme natrafili na reštauráciu Drijen. Rozhodli sme sa zastaviť a vybaviť náš obed - večeru práve v tomto podniku ...

Vo vnútri sa síce fajčilo ale interiér bol veľmi pekný a obsluha bola rýchla a ochotná.

A prečo o tom vlastne píšem? No lebo to bolo jednoducho fantastické.

Polievky, mäsová misa, rybacia misa, zákusky a pálenka, všetko bolo veľmi chutné. Bolo nás tam 6 a platili sme spolu cca 70 EUR a oblizovali sme sa až za ušami.

A toto zastavenie odporúčame každému, kto pôjde okolo. Dokonca aj návštevníkom Dubrovníka, keďže sa táto reštaurácia nachádza cca 20 km od historického centra.

Dobre najedený sme sa vybrali do nášho obľúbeného supermarketu, aby sme si nakúpili všetko, čo sa nám zmestí do auta 😊.

Môžete si pozrieť čo tento obchod práve ponúka https://www.bingotuzla.ba , kurz je 1 KM = 0,5 eur

Čakala nás posledná noc v Trebinje.

Parkovacie súradnice : 37,998387°, 15,418803°

Najazdené :  195 km
Parkované :   10,94 Eur
Tankovanie:   75,26 Eur - 46,10 l
Vstupné   :   60,00 Eur (Arboretum)

18.04.2022 - 6. deň   Jaskyňa Vjeternica (BIH), Vodopád Provaljie (BIH), Vrelo Bune (BIH)

Raňajky sme opäť zvládli na našej spoločnej terase, pobalili veci a naložili sme sa do auta. Rozlúčili sme sa s pani domácou a vybrali sme sa na cestu smerom domov.

Samozrejme sme mali na ceste naplánované aj nejaké zastávky. Provou z nich bola jaskyňa Vjeternica.

Z Trebinje to k tejto jaskyni bolo necelých 50 kilometrov. Zaparkovať auto sme sa snažili čo najbližšie k jaskyni, kam nás navigoval Waze. Miesto na parkovanie bolo fajn, ale oficiálne parkovisko k jaskyni sa nachádzalo ešte asi 800 m ďaleko od vstupu do jaskyne 😊. Pred 11tou sme si už kupovali vstupenky (15 KM na osobu = 7,50 Eur) a tešili sa, že sme stihli vstup o 11tej. Ešte sme chceli vybaviť WC pred vstupom. Na naše veľké prekvapenie sa toalety nachádzali na oficiálnom parkovisku. Takže sme zvládli aj disciplínu „beh s plným mechúrom“.

Vzhľadom k tomu, že okrem našej skupinky tam bola len rodinka s dvomi deťmi, tak nás ochotne počkali, za čo im pekne ďakujeme 😊. Do výstroja na vstup do jaskyne sme dostali aj prilby, aby sme si náhodou neublížili, no aspoň sme vyzerali všetci rovnako, ako ... 😊.

Prečo sa táto jaskyňa volá Vjeternica sme zistili hneď ako sme prišli k vstupnej bráničke. Z vnútra vial silný studený vietor, ale napriek tomu to vôbec nebolo nepríjemné. Mladá sprievodkyňa nám robila výklad v angličtine, ktorý hovorila veľmi pútavo a bolo cítiť, že toho o jaskyni a jej histórií vie veľmi veľa a vie to aj patrične prezentovať.

Jaskyňa patrila určite k tým krajším, ktoré sme počas našich výletov už navštívili. Chodníky vykladané kameňmi, nerezové zábradlie, moderné osvetlenie nás prekvapili. Poviem pravdu, nečakali sme to, takže príjemné prekvapenie. Nie nadarmo je táto jaskyňa zaradená do zoznamov UNESCO.

Výzdoba bola štandardne jaskynná: stojáky (Stalagmity), vysiaky (Stalaktity), spojáky (Stalagnáty) a aj pekné jazierka.

To čo bolo v tejto jaskyni špeciálne je živočích, ktorý sa odborne nazýva „proteus anguinus - jaskyniar vodný“ ale hovorovo sa volá „ľudská ryba“. Je to vlastne slepý svetlý obojživelník s končatinami, ktorý žije len v niektorých jaskyniach. My sme mali možnosť vidieť túto raritu naživo v jej prirodzenom prostredí. Odfotiť sa nám ho moc nedarilo, ale aspoň nejaká rozmazaná fotka sa podarila. Je to ten biely fľak schovaný pod skalou 😊.

Následne sme sa tou istou cestou vrátili ku vchodu. Celá prehliadka nám trvala skoro hodinu. Ak si chcete spríjemniť letnú dovolenku napríklad aj v Chorvátsku, tak z Dubrovníka je to do jaskyne necelých 50 km a ešte si môžete aj lacno nakúpiť 😊.

Ďalšou zastávkou naplánovanou na dnešný deň bol vodopád Provalje v meste Stolac. Bola to taká rýchla zastávka, aby sme si urobili povinné fotky do tohto blogu 😊.

Samozrejme tak ako všade, kde je niečo zaujímavé, tak aj tu sa pootvárali rôzne nové reštaurácie a predháňajú sa, kto poskytne krajší výhľad na vodopád.

Nasledujúca plánovaná zastávka sa nachádzala v obci Blagaj. Neďaleko nej sa nachádzajú známe, turistami vyhľadávané miesta s názvom Tekija Blagaj a Vrelo Bune. Tesne pred 14 tou hodinou sme zaparkovali na platenom parkovisku (4 KM = 2 Eur), ktoré sa nachádzalo asi 2 km od nášho cieľa. Cestou, ktorá viedla popri rieke Bune, sme prechádzali okolo množstva stánkov, niektoré už boli otvorené, ale väčšina bola ešte zatvorená. Skrátka ešte nebola zahájená letná sezóna.

Na „konci“ tejto našej cesty bol vchod do Trejia Blagaj. Je to vlastne islamský kláštor, ktorý bol postavený v roku 1520 a do súčasnej podoby bol prestavaný v roku 1851. Vzhľadom k tomu, že sme tento kláštor navštívili už pred pár rokmi, tak sme tentokrát jeho návštevu vynechali. Kláštor je aj tak najkrajší z druhej strany rieky 😊.

Rieka bola značne rozvodnená, lebo niektoré „parcely“, kde mávajú reštaurácie rozložené terasy boli pod vodou.

Prešli sme cez most ponad rieku a popri mnohých reštauráciách sme sa dostali až k chodníku, ktorý vedie k miestu s najlepším výhľadom na Tekiju ale aj na Vrelo Bune, čo v preklade znamená prameň rieky Bune.

V podstate sa jedná o jedinečný prírodný úkaz. Krasová rieka, ktorá prejde v podzemí cca 19 km a na tomto mieste vyviera na povrch s výdatnosťou až 43 m3/s. Týmto prietokom sa zaraďuje medzi najsilnejšie pramene v Európe. Ťažko slovami opísať, o aké veľké množstvo vody sa jedná ale stačí pohlaď na fotografie a šírku vody. Najlepšie je to zažiť a vidieť.

Už sme boli aj značne vyhladovaní, keď sme začali uvažovať, či si sadneme v niektorej z tu prítomných reštaurácií, alebo sa vrátime autom pár kilometrov späť k reštaurácii, ktorá sa nám zapáčila už cestou do Blagaja. Rozhodnutie padlo na návrat.

Reštaurácia sa volala KOLO a až pri vstupe do nej sme zistili, že sa reštaurácia nachádza vlastne pri starom mlynskom kolese. Čo bolo najprekvapivejšie, tak to bola možnosť usadiť sa na malom ostrovčeku, ku ktorému viedla drevená lávka ponad rieku Bune.

Bol to veľký zážitok. Obsluha bola fantastická, vtipná a pozorovať ich, ako s plnými rukami prechádzali po lávke k hosťom bolo k nezaplateniu.

Keďže sa nachádzali pri rieke, tak si chovali aj vlastné ryby, ktoré nám boli ochotný ihneď pripraviť.

Ešte aj teraz pri písaní sa mi zbiehajú slinky, ako kvalitne sme sa najedli ...

Polievku sme zvládli veľmi rýchlo. Nasledujúce fotky zobrazujú naše jedlo pre 6 ľudí ...

Nie sme žiadny food bloggery, ale musíme sa fotkami podeliť.

A ešte malý figový dezertík, vínko, malinovky.

Boli sme najedený až sme si museli opasky povoľovať, to všetko za cca 80 Euro aj s prepitným.

Ďakujeme.

Bolo skoro 17:00 hodín, keď sme sa nasúkali do auta a vybrali sa do mesta Jajce, kde sme mali objednané ubytovanie v „Lola's House“.

Cesta sem bola dlhá a únavná. Prešli sme síce len cca 200 km ale trvalo nám to 3,5 hodiny. Ako bonus sme mali možnosť si pozrieť vnútrozemie Bosny a Hercegoviny.

Ubytovanie sa nám podarilo nájsť po chvíľke blúdenia. Dokonca sme využili aj malý bazén, ktorý bol na naše prekvapenie umiestnený na 1. poschodí trojposchodovej budovy 😊.

Parkovacie súradnice : 44,344260°, 17,280120°

Najazdené :  282 km
Parkované :    2,00 Eur
Tankovanie:   64,05 Eur - 53,68 l
Ubytovanie:  100,00 Eur (Lola's House)
Vstupné   :   45,00 Eur (Vjeternica)

19.04.2022 - 7. deň   Vodopád Jajce (BIH), Mlinčici (BIH)

Ráno sme sa prebudili no mrazivého rána. Auto ukazovalo -2 stupne Celzia. Ubytovanie sme tentokrát mali bez raňajok, takže sme sa rýchlo s domácimi rozlúčili a vybrali sme sa k miestnemu vodopádu.

Prechádzali sme centrom mesta Jajce, ktoré zdobí bohatá história. Bolo založené cca v 14. storočí a bolo dlho hlavným mestom bosnianskeho kráľovstva. Doteraz sú tu zachované hradby pevnosti, ktoré sa týčia nad mestom.

Nás však najviac zaujímal slávny 22 m vysoký vodopád na rieke Pliva, ktorý dopadá do rieky Vrbas.

Je to úchvatné dielo prírody nachádzajúce sa uprostred mesta.

Výhľad z hora, od parkoviska, na vodopád bol super, no dalo sa dostať po schodoch aj dole, ale keďže bola veľká zima a mokro tak sme sa rozhodli, že sa na „spodnú palubu“ nevyberieme. Radšej sme si to zamierili do teplého auta a vybrali sme sa k nášmu poslednému cieľu s názvom Mlinčici. Ten bol vzdialený cca 5 km od mesta.

Mlinčici sú vlastne malé vodné mlyny postavené na rieke Pliva. Nachádzajú sa pri Malom Plivskom jazere kam si chodia domáci aj zahraničný turisti oddýchnuť.

Sú tu voľne prístupné rôzne miesta na grilovanie, ohniská, preliezačky pre deti a mnoho iného pre aktívny oddych v prírode. V lete sa po tomto jazere dokonca člnkuje.

My sme tu však teraz boli sami Aspoň sme sa na tomto krásnom mieste naraňajkovali a urobili zopár fotiek bez „ľudí“ 😊.

Toto bola naša posledná zastávka pred dlhou cestou domov. Čakalo nás ešte cca 700 km.

Každému, kto rád objavuje nové veci, odporúčam vybrať sa do Bosny a Hercegoviny. Je to krajina, ktorá má síce iba 20 km morského pobrežia, ale podľa nás má aj jej vnútrozemie čo ponúknuť. A ešte stále je to tu o trošku lacnejšie ako u nás 😊.

Najazdené :  697 km
Diaľnica  :    7,31 Eur
Tankovanie:  100,04 Eur - 68,32 l

Zhrnutie :

Počet dní	:        7
Počet nocí ubytovania	:        6 (Booking.com)
Náklady na ubytovanie	:    434,17 EUR (72,33 EUR/noc)
Najazdených kilometrov	:  2428,00 km (346,85 km/deň)
Spotreba nafty	:    157,07 l (6,47 l/100 km)
Náklady na naftu	:    248,84 EUR (10,25 EUR/100 km)
Diaľnica	:      22,69 EUR
Parkovné	:      15,34 EUR
Vstupné	:    147,00 EUR
Celkové náklady	:    868,04 EUR (124,00 EUR/deň = 20,66 EUR/osobu/deň)